yuli

Slovenské školstvo – téma, ktorá by nám nemala byť ľahostajná. Mimoriadnu pozornosť by jej mali venovať všetci. Či už žiaci, rodičia, učitelia alebo kompetentní. V poslednom čase sa stala stredobodom pozornosti najmä zásluhou medializovaných nesúhlasných vyjadrení o súčasnej situácií a vďaka zdĺhavým protestom. Nemalo by ale tomu tak byť! Záujem sme mali prejavovať už dávno.

Slabé platové podmienky učiteľov nie sú to, čo vnímam za najväčší problém. Celý systém slovenského vzdelávania považujem za nepriaznivý. Málokto sa však vyslovuje rovnako. Kedykoľvek žiaci dostanú úlohu napísať nejakú prácu o svojej škole, vychvália ju do nebies. Bojujú s kamarátmi a známymi o to, ktorá škola je lepšia, ťažšia, kde sa viac učia, kto má dlhšie materiály a podobne. Rovnako to je aj s nábormi, ktoré sa konajú s cieľom prilákať čo najviac študentov. Nechcem ponížiť alebo dehonestovať nejakú konkrétnu školu, ale kto mi nedá za pravdu, že škola produkuje len veľa ľudí, ktorí vedia čítať, ale nevedia rozlišovať čo za prečítanie stojí a čo nie? Dovoľujem si vyjadrovať sa na túto tému pretože šestnásťročné štúdium považujem za dostatočne dlhé na vystihnutie objektívneho názoru. Problém vidím hlavne v troch zásadných veciach:

1) (Ne)odborníci:

Neplačem, že by mi škola nič nedala, ale je to skôr mojím zadosťučinením a učinením múdrych ľudí, s ktorými som mala česť sa stretnúť, že mám aký taký prehľad. Ak je niekto úspešný, pripisujem to skôr jeho šikovnosti, prefíkanosti a cieľavedomosti ako tomu, že ho k tomu doviedla škola. Je iba pár inšpiratívnych učiteľov, ktorí to dokážu. Pokles nastáva aj vďaka tomu, že dnes vyučujú odborné predmety ľudia, ktorí sú odborníkmi na úplne iné zameranie. Školy však nemajú financie alebo prístup k iným možnostiam a tak zamestnajú niekoho, kto predmet len odučí s tým, že si týždeň dopredu spraví prípravu. Tento stav umožňuje aj to, že slovenským učiteľom stačí odučiť len polovicu predmetov vo svojom odbore, ostatné učia len preto aby mali splnený fond pracovného času.

2) Normatív:

Ďalším faktorom je teória. Tá je dozaista potrebná k prevedeniu vedomostí do praxe, avšak naše školstvo považujem len za akési bifľovanie nepotrebných nezaujímavých poučiek, ktoré aj tak nie je možné si zapamätať. Hodnotí sa skôr schopnosť pamäte ako vedomostí. Chýba prax, učenie formou akejsi hry a príklady, ktoré sú v reálnom svete dosiahnuteľné.

3) Prebytok:

Chyba je aj v dnešnej mládeži, ktorá má na výber. Prestávajú sa učiť už na druhom stupni základných škôl. Dochádza k tomu preto, lebo vedia, že stredných škôl je dostatok a niektoré sa o nich ešte s radosťou pobijú. Naznačuje to tak neúmerne veľké množstvo škôl, ktoré by sa malo redukovať a znovu sa vrátiť k tomu, že študovať na tej danej škole nie je samozrejmosťou ale výsadou.

Neodstránením nedostatkov a neriešením situácie školstvo bude len prešľapovať na mieste alebo dokonca klesať na úrovni. Tí ktorí sú so súčasnou situáciou nespokojní, včas vnímajú nedostatky a majú vyššie ciele, sa po stredoškolskom alebo vysokoškolskom štúdiu vydajú za hranice. Domov sa už ale odhadom nevráti viac ako polovica. Pripravujeme sa tak o nadaných ľudí – našu budúcnosť a nastáva tak odliv mozgov. Je potrebné preto urobiť zásadné zmeny nie len v rámci týchto bodov, ale ďaleko viac.